The Irishman Režíroval Martin Scorsese
Doba filmov o americkom kriminálnom podsvetí vyzerá melancholicky späť v čase. Na papieri je Ír upokojujúco predvídateľný – ďalší Scorseseho výlet do gangsterského podsvetia, korunovaný prestížnym hereckým obsadením. Našťastie sa veterán neuspokojil s lacnou nostalgiou.
Film je založený na návrhu z knihy Charlesa Brandta "Najväčšia mafiánska vražda v histórii", vražda Jimmyho Hoffe - I Heard You Paint Houses. Názov je v skutočnosti metaforou a je veľmi jednoznačný: namaľovať dom znamená zabiť človeka; "farba" je krv, ktorá strieka na podlahu a na steny.
Po rokoch predprodukčných hádok – viete, akadémia miluje dobrý príbeh o obetovaní a utrpení pre umenie a írsky Genesis je jeho najnovšou verziou – Martin Scorsese pod záštitou Netflixu zrealizoval svoju víziu najnovšej mafie. epický.
The Irishman je filmovou adaptáciou biografie I Heard You Paint Houses, v ktorej mafiánsky žoldnier Frank Sheeran na smrteľnej posteli tvrdí, že to bol on, kto vyzdvihol neslávne známeho Jimmyho Hoffu, unionistu napojeného na mafiu, ktorý v roku 1975 narazil do zeme. Titulnú rolu zveril režisér Robert De Niro, Hoffu stvárnil Al Pacino a vo vedľajších úlohách hrajú Joe Pesci a Harvey Keitel – v tomto zápase Scorseseho All Stars potenciálne chýba už len Leonardo DiCaprio. Čo je to iné ako kopa Scorseseho „superhrdinov“? Je iróniou, že ak sa zamyslíme nad nadšením, s akým veterán nedávno zasiahol takéto „zábavné parky“ ...
Vyššie uvedené porovnanie nie je smrteľne vážne, ale možno nájsť ďalšie podobnosti: Netflix oficiálne nezverejňuje svoje rozpočty, ale podľa najvyšších odhadov sa Ír priblížil k 300 miliónom dolárov, čo je porovnateľné s najväčšími predstaveniami. Je naozaj taký rozdiel medzi investíciou do výbuchov a investíciou do technológie, ktorá dokáže digitálne vyhladiť a omladiť tváre 75-ročných ľudí?
Robert De Niro nespolupracoval s Martinom Scorsesem od Kasína (1995) a Al Pacino nie. Foto: IMDb
Ďalšia paralela: rovnako ako pri trháku od Marvelu, aj pri Scorseseho mafiánskom filme viac-menej dopredu viete, čo dostanete. Dôslednosť a spoľahlivosť alebo opakovanosť a nedostatok nových nápadov? Všetky kľúčové veci už poznáte: gangsterskú ságu odohrávajúcu sa v New Yorku, koktail explicitného násilia a katolíckych motívov, témy hriechu, viny a odpustenia. Veľa ľudí sa sťažuje na minúty, ktoré sa v dnešnej dobe hodia skôr na minisériu (film má 209 minút) – no práve dĺžka umožňuje Scorsesemu dať Írovi okrem testosterónu aj introspektívnu poznámku. Podobnú náladu naznačil aj vo svojom predchádzajúcom celovečernom filme Ticho (2016).
Životný príbeh Franka Sheerana (Robert De Niro) je dlhý a plný nepredvídateľných zvratov; scenárista Steven Zaillian to sprostredkúva míľovými krokmi, pravdepodobne podobným spôsobom, ako by rozprával sám Frank (takže je tiež jasné, že máme dočinenia s nespoľahlivým rozprávačom). Ako mladý kamionista s pochybnou pracovnou morálkou sa ocitne v kancelárii odborového právnika (Ray Romano), ktorý je zároveň bratrancom mladšieho mafiánskeho bossa Russella Bufalina (Joe Pesci).
Príležitostné bohoslužby pre dynastiu Bufalino Frank čoskoro vedú k stálemu postaveniu mafiánskeho žoldniera resp. t. i. opravár, odkiaľ postupuje medzi priaznivcov Jimmyho Hoffeho, vodcu najväčšieho amerického odborového zväzu, ktorý si usilovne plní vlastné vrecká v mene „práv robotníkov“. Frank, ktorého osud je úplne prepletený s osudom jeho dvoch mentorov, Russella a Jimmyho, je ako Hoffova pravá ruka dlhé roky nezastaviteľný – až kým sa kolesá dejín (s malou pomocou Kennedyho klanu) nezačnú rozpadať.
V skutočnosti Ír nemá pevnú ženskú rolu. Kathrine Narducci a Aleksa Palladino zapadajú do formy „vernej manželky“ a Anna Paquin, ktorá hrá jednu zo Sheeranových dcér, nedostane skutočnú prácu (alebo dialógy). Jej postava je dosť zaujímavá na to, aby ju scenár mohol bližšie preskúmať, ale Scorsese to jednoducho nedokáže. Foto: IMDb
Legenda hovorí, že Joe Pesci odmietol Scorseseho až päťdesiatkrát, kým súhlasil s návratom z dôchodku pre Íra. Foto: IMDb
Digitálne omladenie treba na chvíľu zvážiť. Finálny vzhľad filmu je lepší, ako sľubovali prvé trailery, no nikto nebude tvrdiť, že na detailnom zábere „Young De Niro“ nie je nič gumené, nezáživné, neprirodzené (a práve zábery zblízka sú tie, kde tvár výrazy by mali byť najpresvedčivejšie). Na podobný problém s mimikou reality, ktorá nikdy nemôže byť naozaj dosť dobrá, sa toto leto stretol Disney s Levím kráľom: Levy boli príliš naturalistické na animáciu, na ktorú sme zvyknutí, a príliš málo „skutočných“ na to, aby ich bolo možné vidieť. ako rovno doľava. Cieľom filmového umenia predsa asi nie je čo najpresnejšie zachytiť realitu, ale vytvárať fiktívne svety, ktoré sú odrazom toho nášho.
Bolo by naozaj také veľmi nesprávne angažovať iných hercov do úloh mladšieho Hoffeho, Sheerana, Bufalina? Na niečo také by bola potrebná idealistická viera, aby bol Ír rovnako dobre prijatý (a očakávaný s rovnakým zápalom), ak by sa všetci uvedení veteráni objavovali len v epizodických úlohách ako zastarané verzie svojich postáv.
Existuje však aj protiargument: Ír je, ako už bolo povedané, hlboko introspektívny, miestami až melancholický film. Náladu navodzuje samotný príbeh: scéna problémového Franka Sheerana na invalidnom vozíku, pripomínajúca minulosť. Možno ešte nevydýchol, ale je jasné, že sa blíži k stretnutiu so Stvoriteľom. Film, ktorý natočila skupina štyridsiatnikov, nemohol byť rovnako úprimným spôsobom preniknutý vedomím vlastnej pominuteľnosti. Toto nie je Scorsese z Goodfellas (1990), ktorý kládol váhu na bratstvo a aroganciu mafie – to je triezvejší Scorsese, ktorý akoby smutne vzdychal: Sic transit gloria mundi. Tiež nečakajte svižné, energické kamerové posuny Vlka z Wall Street – tentoraz sa z každého záberu rozvetvuje rozvážnosť a nezlomnosť legitimity sveta, do ktorého Sheeran patrí.
Harvey Keitel je v epizodickej úlohe Angela Bruna takmer zločinne nevyužitý. Foto: IMDb
Trojica v hlavných úlohách svoj status ľahko zdôvodňuje. Joe Pesci, známy svojimi úlohami ako výbušný cholerik, tentoraz deleguje vražedné aféry s desivým pokojom. Pacino, ktorý vstupuje do deja až niekde v druhej tretine, je melodramatickým umelcom, ktorému je veľmi ľahké uveriť, že nikdy dobrovoľne neodstúpi od moci. De Niro je niekde na polceste medzi nimi: stoický pes schopný tých najbrutálnejších násilných činov. (Jeho rolu ešte viac ubližuje zásah nových technológií.) (údajne) zlé svedomie hlavného hrdinu symbolizuje jeho dcéra Peggy (Anna Paquin), ktorá intuitívne pochopí skutočnú povahu svojho otca a preruší s ním všetky kontakty. Jej úloha je jasná, no aj tak pôsobí takmer urážlivo, že herečka nedostane inú prácu, ako z kúta obviniť žalobcu (za celý film vysloví len asi desať slov).
Ír možno nie je revolucionár ani priekopnícky predstaviteľ svojho žánru, ale je to ambiciózny projekt, ktorý robí slušnú čiaru za Scorseseho zostupmi do podsvetia – rôznymi spôsobmi vstupuje do dialógu s Oboma ulicami zla (1973) a Gangami New York (2002). A tentoraz bude pre niekoho ťažké obviniť majstra z glorifikácie vražedného priemyslu – najkrvavejším sudcom v Írsku je aj tak vek a bezmocnosť, čo je prekvapivo jemný vhľad do tohto žánru.
